AKO SA NEZBLÁZNIŤ, KEĎ STOLIČKA OSTANE PRÁZDNA

Bolo by to príliš ľahké a mnohí z nás by zabudli na to, aký krehký je deň. Stratou blízkej osoby sa niekto zabudne smiať, iný radovať. Niektorí majú pocit, že plnohodnotne prežívať rôzne chvíle viac nie je možné, veľká časť zabudne aj na to najdôležitejšie: zatiaľ čo ty sa prebúdzaš nešťastný, niekto iný takú možnosť vôbec nedostal. 

prázdny priestor, prázdnota; ničota

Je šialene smutné a ťažké, keď nám život násilne vezme niekoho, s kým rátame do ďalších rokov. Je nepochopiteľné, keď dokáže mladého človeka priviesť na hranu života a smrti, keď kamaráta, ktorý v ťažkých chvíľach pripomínal ako sa správne nadýchnuť porazí choroba, keď je známy v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Bohužiaľ, to je ale život, a nikto nám nikdy nesľúbil, že nám dá všetko a nevezme nič. 

Dôležité je uvedomiť si, že slovné spojenie „čas zahojí všetky rany" nie je tak úplne scestné, no ani tak úplne garancia toho, že bude lepšie. Áno, po čase, po istom čase, sa budeš môcť pozrieť na prázdnu stoličku s úsmevom. Zistíš, že si sa s jeho neprítomnosťou naučil žiť, a na otázku, kedy sa tak stalo, odpovedáš časom. Z druhej strany, každý z nás je iný, a preto také isté objatie, v ktorom si sa často našiel, nenájdeš nikde inde. Musíš sa naučiť žiť so stratou, nespoliehať sa na to, že to čas zahojí, pretože to nie je o čase, ale o zvyku. My ľudia si dokážeme zvyknúť na hocičo, pokiaľ s tým žijeme dostatočne dlho. Preto tak, ako si si zvykol na priateľovu prítomnosť tým, že tu pre teba bol dennodenne, si teraz musíš zvyknúť na jeho neprítomnosť tým, že tu už viac nebude. Pridá ti to zopár vrások, stojí to zopár preplakaných nocí, no ty budeš stáť na tom istom mieste, neistý, zádumčivý, ale živý. 

Každý z nás je tu na istý čas. Tento život, ktorým sa toľko zvykneme oháňať, je len krátka zastávka. Všetko naokolo, miesta, ktoré nazývame domovom, ľudia, ktorí sú našou rodinou, to všetko nám patrí iba na krátku chvíľu. Až nám čas vyprší, v našom dome začne bývať niekto iný, známi, ktorých sme poznali, sa postupne vytrácajú a to, čo bolo istotou pre nás, neplatí pre ďalších. Našou prioritou by malo byť využiť všetko, čo sa nám ponúka tu a teraz, a žiť plnohodnotne. Tohto žitia, nie prežívania, sa nesmieme vzdať ani vtedy, keď je nám z rúk vyrvaná milovaná osoba. 

Je úplne v poriadku, ak sa cítiš zlomený a nešťastný, pretože číslo, na ktoré si zvykol volať, viac neexistuje. Patrí to k životu, ak sa od bolesti nedokážeš nadýchnuť, pretože na Vianoce bude pri stole o tanier menej. Je v poriadku, priateľu, plakať a smútiť, pretože si bytosť, ktorá to potrebuje. V poriadku však nie je to, ak v procese trúchlenia prídeš o seba samého a zanevrieš na to, prečo si tu. 

Toľko oplakávaš jeho neprítomnosť, až sa zabudneš tešiť z prítomnosti iných. Spomienkami blúdiš do dní, kedy to bolo o vás, no neuvedomíš si, že vedľa teba je niekto, kto nechce prísť o nové spomienky s tebou. Zahodíš moment prítomného okamihu, nič už pre teba nebude rovnaké a dostatočne dobré. A mýliš sa, tak hrozne sa mýliš!

Všetko môže byť ešte lepšie a živšie. Ak dokážeš zavrieť oči, poďakovať sa za možnosť toho, že si nažive, za všetkých ľudí, ktorí okolo teba stále stoja, potom skutočne vieš, že nič nekončí. Možno ti dotyčný viac nemal čo ponúknuť, svetu naokolo, a potrebovali ho niekde inde. Možno ti mal ukázať, ako málo stačí na to, aby si sa prestal tváriť sebaisto. A možno to vôbec nebolo o tebe, možno mu to proste bolo súdené, a ty si bol len jedným z mnohých v dave, ktorí ho mali možnosť poznať a zažiť. Možno na teba čaká niekde, kde sa z obmedzeného času stane neobmedzený, a všetko začne konečne dávať zmysel. To ale nie sú veci, ktoré teraz nutne potrebuješ vedieť, je niečo iné, čo by si si mal skúsiť vštiepiť. 

Stratiť sa na istý čas v dôsledku smútku za blízkym je viac než normálne. Je to dokonca potrebné, na reštart a opätovný nádych. Ostať však stratený po zvyšok života je hlúpe, neúctivé a nevďačné. Voči sebe, voči ľuďom, ktorí ti život dali, voči človeku, ktorý musel odísť, no aj voči tým, ktorí v ňom stále pevne stoja a čakajú na to, až sa vrátiš naspäť. 

Ak posteľ zíva prázdnotou, ľahni si na ňu ty. Ak niekto plače, pretože ho viac kamarát neobjíme, objím ho ty. Ak má niekto pocit, že bez dotyčného v živote nenájde zmysel, pripomeň mu všetky tie veci, ktoré mu ho prednedávnom dávali. Všímaj si veci, ktoré si donedávna ignoroval a skús sa zamyslieť nad tým, čo dáva skutočnú hodnotu tvojím dňom. Pokus sa svetu odovzdať ďalej to, čo milovaný dával tebe. Smej sa ako on, rob radosť ako on, ži tak, ako žil on, rozdávaj nádej a lásku všade tam, kde po ňom ostalo prázdno. 

Aj na vyššie spomínanú stoličku, síce sa zdá byť tak hrozne prázdna ...