AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z BLIKAJÚCEHO SMARTFÓNU
Technológie, ktorými nás často raz mediálne bulváre strašia, pre nás nevytvárajú žiaden námet na dobrý hororový film pod záštitou Wesova Cravena (Nočná mora z Elm Street, Vreskot, Hory majú oči). Teda, zatiaľ. Aj keď sa v našom ľúbom hlavnom meste nekoná žiadna invázia robotov, každý z nás šípi, z akej veľkej časti nás tieto výdobydky ovládajú. Smartfóny, ktoré dnes všetci stláčame o niečo silnejšie, nami často raz manipulujú natoľko, že si to ani nestíhame uvedomovať. Kto sa nám ale môže čudovať? Predsa tie najlepšie veci si vždy zoberú nejaké to málo naspäť.
prenosný elektronický bezdrôtový prístroj s vlastným napájaním, určený na hlasovú, obrazovú a dátovú komunikáciu, mobilný telefón
Tak schválne. Koľko aplikácií, ktoré ti uľahčujú život, máš vo svojom telefóne? Tá na meranie krokov, tá na zapisovanie kalórií, tá čo ti spočíta počet zabehnutých kilometrov, tá, ktorá ti pridá na kráse, tá, čo za teba zaplatí všetky účty, tá, čo ťa naučí cudzí jazyk, tá, ktorá ti ponúka stovky životov, ktoré kdesi žije niekto lepšie. Hej, je ich dosť. Všetkého je tak nejako dosť, nemáš ten pocit?
Moralizovanie o trávení času na telefóne je dnes úplne scestné, pretože to nikto nepočúva. Každý z nás si niečo podobné všimne, - nakoniec, aj ty pravdepodobne teraz čítaš tieto riadky na tom svojom -, prikývne, uzná pravdu a ďalej zuteká do stredu technologického vesmíru. Problémom nie je, žeby nikto z nás nevedel o tom, že to skutočne robíme, problémom je, že to stále robíme.
Život, ktorý sa nám núka prostredníctvom smartfónu, vyzerá byť lepší a lákavejší než ten, ktorý máme naokolo. Tam nie sú problémy, strasti, starosti. Nie je tam prach, ktorý si pýta poutierať, mama, ktorá kričí pre neumytý riad, manželka, ktorá ti do ucha neustále niečo rozpráva, dieťa, ktoré sa pýta na ruky. Tam nás aplikácia vždy pochváli za veľký počet krokov, iní nás chvália pod fotkou, stovky návodov nám radia ako si uľahčiť život. Jedným klikom sme v Londýne, druhým si prezeráme Niagarské vodopády. Vždy sa objaví nejaká dráma, ku ktorej máme potrebu sa vyjadriť, alebo si prezrieť všetky možné e-shopy, ktoré sa so zľavami večne predbiehajú. Tam nie sú veci, ktoré nechceme, pred ktorými utekáme, s ktorými sa musíme pasovať. Náš obsah, cieľ, objekt, nech to nazveme akokoľvek, záleží iba od nás. My si vyberáme to, čo chceme vidieť, to, na čo chceme reagovať, kto nás zaujíma, komu chceme odpísať. Máme plnú kontrolu nad tým, aby sme si vytvorili svet, ktorý je zostavený tak, aby nás hladkal.
Vždy príde nejaký e-mail, ktorý hlási nový newsletter. Nejaká správa, na ktorú musíme okamžite reagovať. Nové video, tak vtipné, že je potrebné ho zdieľať. Nový odoberateľ, priateľ, ktorého profil je potrebné prezrieť od založenia. Vždy sa nájde niečo, čo nám ruky potiahne k telefónu hneď, keď pípne, zavibruje, keď sa rozsvieti. Čím je obrazovka väčšia, lepšia, novšia, tým väčšiu hodnotu celému obsahu prikladáme.
Aby som bola presná, faktom je, že nám telefón skutočne v rôznych ohľadoch uľahčuje život. Dôležité ale je nájsť zdravý balans medzi tým, keď ho naozaj potrebujeme, a keď na ňom iba "zabíjame čas". Teda, pardon?! Zabíjať čas? Kto by už len chcel zabíjať čas, keď už beztak ho máme mizerne málo? Teda aspoň dobrovoľne? A nedobrovoľne? Veľa z nás. To si ale neuvedomujeme, že skláňame hlavu nad niečím, na čom niekedy vôbec nezáleží, zatiaľ čo čas, ten neúprosný nepriateľ mládí a krásy, uteká a uteká a uteká. A bum, zrazu kamarát, čo na nás už piatykrát volá z druhej strany postele kašle na to, a tiež do rúk vezme telefón. Dieťa, ktoré toľko žobroní o pozornosť, zrazu zaeviduje telefón ako dôležitý objekt a začne si ho pýtať. Miestnosť plná ľudí, rodina, ktorá sa stretla po dlhom čase a jediný, kto nemá tvár osvietenú telefónom je otec, pretože ten instagram nemá. Hovorím, žiadne poúčanie ani moralizovanie. Iba fakty a dáta, ktoré za sebou nechávame.
Keď sme prehlušení všetkými informáciami, ktoré nám vnútro telefónu ponúka, môže sa zdať, že je toho priveľa. Človek má pocit, že nerobí dosť, že môže byť lepší, že vie viac, než by chcel, a že nestačí premýšľať. Tlak, stres, nervy, závisť, porovnávanie, emócie, ktoré nás privádzajú do stavu smútku. Všetkého veľa škodí a v prípade technológií to platí dvakrát viac.
Vykašli sa na to, že telefón cinká ostošesť a choď sa prejsť bez toho, aby záležalo na nejakých krokoch. Choď si zabehať, nemusíš vedieť, koľko toho dnes tvoje telo zvládlo, pretože niekedy toho môže byť menej a to nie je vec, ktorú potrebuješ vedieť. Z nízkeho čísla môžeš byť smutný, a tak bez čísla bude existovať iba číra radosť a endorfíny z toho, že si pre seba dnes niečo urobil.
Vykašli sa na kvalitu svojho telefónu a zameraj sa na kvantitu svojho času. Bez neho, kamarát, nebudú veci, ktoré dávajú životu skutočný zmysel, a až to môžeme považovať za hodnotnú depresiu, fakt, že určitý čas, daný ti na tomto svete, si nedokázal využiť naplno.