AKO SA NEZBLÁZNIŤ KVÔLI OČAKÁVANIAM
Prosto a bez obchádzok, nič neočakávaj - nebudeš sklamaný.
niečo, čo očakávame, predpokladáme; predpoklad, domnienka
Bohužiaľ, alebo vďakabohu, je to tak. Veľmi dobre to všetci poznáme, akosi sa tomu nedá vyhnúť, nie? V láske, v priateľstve, v práci alebo v škole, vždy to príde - očakávanie. Spoznáme niekoho nového, je to všetko sranda a smiech, a zrazu sa vnútri nás ozve hlas, ktorý začne našepkávať a špekulovať. Očakávame prianie k narodeninám, pomocnú ruku v ťažkej chvíli, kontakt a záujem, dobre spoločne strávený čas, a hoci aj obyčajnú koninu, že sa s nami daná osoba podelí o polovicu keksíka. Ak sa niečo podobné nestane, nechápajúc prečo, zostávame zhrození a sklamaní (u mňa to platí prevažne pri delení sa s jedlom, vy si vyberte to svoje).
Nemôže zato nikto z nás, takýto systém, nevedno prečo, nám nastavila práve spoločnosť, a že to veľa ráz nie je správne, vieme všetci. Ak máme medzi sebou pekné vzťahy, musíme čosi očakávať? Prečo by sme mali? Ak sme my tí, ktorí na niečo čakáme, nevadí nám to. Je úplne prirodzené, že keď niekomu povieme milujem ťa, chceme naspäť automaticky počuť odpoveď. Ak ale stojíme na opačnej strane a niekto povie milujem ťa nám, nie vždy cítime potrebu odpovedať. Niekedy kvôli zlej nálade, inokedy je fajn vyznanie lásky nekaziť bezduchou odpoveďou aj ja teba. Rovnica znie: ak sú kladené nároky na nás, je to zlé, ak kladieme nároky my na iných, je to dobré.
Hlavné je to stopnúť, oboje. Ak máme v živote niekoho, na kom nám záleží a považujeme za dôležité, aby sa puto nepretrhlo, prestaňme to nálepkovať. Ak nám niekto zavolá, usmeje sa na nás, objíme nás, obdaruje nás, robí to nie preto, že musí, ale preto, že chce. V danej chvíli si neuvedomuje, žeby sme to od neho očakávali, a ak ide o moment prekvapenia, zabudneme očakávať aj my. Vzťahy nefungujú na princípe, že ak ti niečo dám, ty mi to bezprostredne musíš vrátiť. Dobré vzťahy, prirodzené, fungujú preto, lebo je medzi nimi puto, lebo k sebe cítia vzájomnú úctu, potešenie z prítomnosti toho druhého, a či ide o maličkosti alebo veličkosti, nič z toho sa netvorí z očakávaní.
Je to prirodzený flow, pretože ja mám rada teba, ty mňa a vzájomne tu pre seba sme. Ak sa mi poďakuješ, podporíš ma, pomôžeš mi s úlohou, zájdeš za mňa do obchodu, super. Je to normálne, ľudské, a ja to nevyžadujem. Podobne je to aj u mňa - mám ťa rada, urobím pre teba čokoľvek, no vtedy, ak to budem považovať za vhodné ja. Ak ma o to požiadaš, urobím to opäť. Ak to odo mňa ale budeš automaticky sebecky očakávať, bude ma to viazať a teba zasa držať v napätí.
Ešte horší variant nejakých očakávaní je ten, ktorý si tvoríme sami v sebe, voči svetu vôkol nás. Začneme s niečím, len tak, lebo nás to baví, a zrazu sa na nás z každej strany valia slovné spojenia len tak ďalej, možno raz budeš slávny/a!, prečo si zato nepýtaš peniaze?, určite to vieš aj lepšie, určite si ťa niekto všimne a budeš v balíku. Totálna absurdita, no ak máš niečo podobné v hlave ty sám, hotové faux pas.
Vyvíjať na seba nátlak a tlačiť seba samého na akúsi pomyselnú čiaru úspechu, nuž... prečo? Z toho sú vrásky, nervy a obrovská dávka sklamania na konci, ak sa stane inak. Prečo byť na seba zlý a pri všetkom v závere hľadať niečo, čo sa vráti naspäť? Rob to s úsmevom, odvahou, odhodlaním, neočakávaj nič, užívaj si to a drž si palce. Ak budeš mať šťastie, budeš vytrvalý, istá odmena môže prísť. Ak nie, nič sa nestalo. Všetko sa deje pre niečo, niečo ťa má naučiť, niečo poučiť, niečo upozorniť a niečo pochváliť - nič z toho ti svet nedáva zadarmo. Buď ťa trestá, alebo ti len vracia to, čo si od teba požičal. To všetko sa však deje pre niečo, a najmä, bez očakávaní.
Pravda je taká, že práve tieto nezmyselné vyhliadky, ktoré máme voči druhým a voči sebe, sú najčastejším dôvodom, prečo mávame pocit, že šalieme. Je to forma neviditeľného nátlaku, o ktorej síce vieme, no nerobíme nič preto, aby tam nebola. Je to pre nás normálne, očakávať od našej polovičky bozk, od sestry šaty, od brata peniaze, od rodičov istotu. Problémom je, že to až tak normálne nie je. Že pre seba niečo robíme, že pre nás niečo robia iní, to všetko je číra slobodná vôľa. Nerobia to preto, že sa to od nich očakáva, ale preto, že im na nás záleží. Podobne je to aj naopak, či v akejkoľvek inej križovatke vzťahov.
Mať zdravý vzťah sám so sebou a s každým, kto sa hýbe v našich životoch, nie je vec samozrejmá, no ani taká, ktorú by sme sa nedokázali naučiť. Do celej tej skupiny na prvé miesta radíme aj očakávania, lepšie povedané, neraďme ich nikam, okay? Predsa ti už niekto musel povedať, že očakávania prinášajú nešťastie. Ak takúto osobu vo svojom živote nemáš, tak si ju rých... ja budem, ja budem tá osoba! Bude mi cťou, vštiepiť ti to, pripomenúť a argumentmi podložiť, a dobre si to zapamätaj:
Povedali nám to toľko ráz, a toľko ráz sme to nepočuli, až sa to začalo vytrácať. Prestali sme si uvedomovať, že očakávania búrajú mosty, vzťahy, ciele, a na samom konci, kde by mnohí čakali zaslúžené ovocie a pachuť z výhry, zúrivo zbúrajú aj nás samotných.