AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z PARTNERA

Existovať v živote niekoho iného a stáť na mieste, z ktorého veľmi ľahko a opodstatnene ovplyvňujeme to, ako budú vyzerať jeho ďalšie dni, nie je tak úplne jednoduché. Jednoduché pre nás, pre partnera a občas aj pre ľudí v našom okolí. Že je to ozaj tak, zisťujeme mnoho ráz až vtedy, keď vyššie spomínaná existencia začne byť ťažká, miestami priam nezvládnuteľná. 

spoločník, spoluúčastník: rovnocenný partner

Je ľudské a úplne normálne, že túžime a chceme žiť po boku niekoho iného. Podeliť sa o svoje túžby, sny, zážitky, spomienky, emócie, problémy a trápenia. Človek je už od prírody stvorený tak, aby si k sebe, čo najlepšie, dohľadal partnera, niekoho, s kým spoločne zvládne všetko, čo naňho čaká. Všeobecne ide o pomyselnú rovnicu, ktorá k takémuto putu patrí: radosť vynásobená dvomi, problémy vydelené dvomi. Čo ale s tým, ak nám takáto rovnica ani za svet nevychádza, a pre zmenu nie je problém v matematike? 

Len málo z nás si dokáže priznať, že kameň úrazu je práve na našej strane a zväčša vzniká už pri prvých láskovačkách a flirtíkoch. V hlave si o dotyčnom vytvoríme určitý obraz, predstavu, chceme ho takého, akého sme si ho vysnívali podľa rôznych ideálov a podľa nám prípustnej miery. Na určitej nevinnej predstave by nebolo nič zlé, až na to, že vzniká na základe očakávaní a tiež toho, s čím už máme skúsenosť. Na začiatku vzťahu je tých skúseností s dotyčným ale veľmi málo a preto fakt, že je táto predstava úplne pomýlená, je viac než reálny. S podobnými fantasy obrazmi do vzťahu vchádzame a živíme ich iba v takej podobe, aká vyhovuje nám. Chceme, aby naša láska bola hentaká a onaká, a či to tak ozaj je, respektíve, ako veľmi sme trafili realitu, nás veľmi netrápi. Dôležité je, že sú naplnené naše predstavy a živená naša spokojnosť. 

Skôr či neskôr sa ale napokon stane, že sa s touto realitou a skutočnou identitou nášho miláčika stretneme. Zrazu nie je taký tolerantný, jej sa zasa nepáčia nočné výjazdy s kamarátmi, on neznáša komédie, ona nemá rada tvoju sestru, on nechce deti. Tých odlišností je čoraz viac, aj keď sme s nimi v prvotných predstavách nerátali. Ide práve o to, že čím viac času spoločne strávime, tým uvoľnenejší sme. Prezradíme veci, ktoré sme na samotnom začiatku zatajili, odpovieme na otázky, na ktoré sme doteraz nemali odpoveď, či viac nie sme tak prajní a predsa bojujeme za posledný kúsok pizze. Napokon, aj vzťahy sú o zvyku a my si dokážeme zvyknúť na všetko, čo je v našej blízkosti dostatočne dlho. Aj partner. 

Teda, čo to pre nás vlastne znamená? Znamená to, že to najlepšie, čo môžeme urobiť pre seba, aj pre našu budúcu, aktuálnu či potencionálnu lásku je, že skĺbime dokopy predstavu a samotnú realitu. V kútiku duše si ponecháme to, čo nás na danom človeku na začiatku zaujalo, čo nás priťahovalo a čo sme nedokázali prehliadnuť. Pri tvorení vzťahu je však potrebné nechať priestor aj na skutočnosti, ktoré sa objavia časom. Musíme predvídať, že sa naša predstava a realita môžu istým spôsobom vylučovať, niekedy viac, niekedy menej, niekedy úplne. Do akej miery sme ochotní tento pomer tolerovať je úplne na nás - spravme to však tak, ako je to prirodzené a bez toho, aby sme ublížili sebe, alebo človeku, ktorého máme pred sebou len preto, lebo sme si to "predstavovali" inak. 

Vo vzťahoch, nielen tých partnerských, je tiež dôležité zachovať si zdravý rozum. Milovať, byť milovaný, chcieť a byť chcený je jeden z najkrajších pocitov, akého sme my, ľudia, schopní. Čoho nie sme schopní a o čo prichádzame príliš ľahko, je zdravé zmýšľanie, kde následkom straty strácame nielen partnera, ba čo horšie, aj seba samých. Je potrebné si neustále pripomínať, že každý z nás funguje ako samostatná jednotka, ktorá má svoje osobitné potreby. Ak si tie potreby dokážeme uspokojiť sami, automaticky neočakávame, že to za nás urobí niekto iný. Následne nevytvárame tlak na okolie, aby veci robili za nás a nie sme nešťastní, keď nám tieto potreby potom nevie nik iný zabezpečiť. 

Každý deň, v každom vzťahu, okrem rešpektu, úcty, vernosti a lásky, je našou najdôležitejšou potrebou šťastie. Ak do vzťahu vstupujeme šťastní, ak dokážeme samých seba urobiť šťastných a nevyžadovať to od partnera, dokážeme do vzťahu priniesť všetko ostatné. Šťastný človek rešpektuje, ctí, šťastný človek je verný a miluje. Byť v živote šťastný je našou hlavnou úlohou, nie partnerovou. Tak, ako nemôžeme čakať, že za nás ráno partner vstane do práce, nemôžeme čakať, že nás urobí šťastných. Dokonca aj večer pred spaním sa môže stať, že nám pomôže vyzliecť sa, no oblieka sa už každý sám.

Skúsme na to nezabúdať a navzájom si pripomínať, že naša spokojnosť je vec, za ktorú si zodpovedáme my sami. Moje šťastie je moja vlastná zodpovednosť, to tvoje zasa tvoja.

Iba ak dokážeme urobiť šťastných samých seba, dokážeme to potom aj navzájom.