AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z EXISTENČNÉHO TERORU
Človek sa raz pomýli, nechá zapnutý caps lock a všetky nadpisy zrazu vyzerajú ako úvod z výhražného listu. To avšak nevadí, pretože ak sa niekde zmýli nejaká lekárka, ktorá ti namiesto chorého oka vyoperuje to zdravé, nuž, následky sú isto horšie. A čo ak sa zmýlim v tom, čo ma skutočne v živote napĺňa a na tento omyl prídem na stareckej stoličke?
najostrejšia forma boja proti (polit.) odporcom, individuálny
Povedzme si to na rovinu, nech predídeme nejakým nedorozumeniam. Jasné, život a ten jeho zmysel, na ktorý nás každý toľko na dennej báze upozorňuje, je krvopotná téma. Ťažko sa o tom píše, číta, premýšľa, ešte ťažšie sa skutočne žije. Je to ale neustála pospolitná propaganda ako pri nedávnom rabovaní obchodov kvôli robotickým vysávačom. Ty ten svoj ešte nemáš? Ja už hej, volá sa Jožko, haha! Príde mi to ako porovnávanie toho, kto ho má väčší. Zmysel, samozrejme, nie vysávač.
„Ja už svoj životný zmysel mám, sú to moje deti," šplechne ti do tváre Zuza. Uf, v prvom rade, drahá moja, takto priamo pomenovávať a určovať si zmysel života je asi taký nonsens ako dávať mená robotickým vysávačom. Ukľudni sa, posaď sa, daj si kávu a zatvor oči. Dovoľ mi ti ten tvoj neporiadok trošku upratať, aby si prestala s privlastňovaním podstatných mien, pretože to ozaj nepotrebuješ.
Na pravú mieru ale sprvu uvediem poznámku s deťmi, aby ma zanovité mamičky nepozabíjali. Decká sú radosť, požehnanie a obrovské šťastie, ktoré do života prináša mnoho učenia, mnoho dobrého a mnoho vzácnych momentov. Súvisle s ich vývojom sa vyvíjajú aj rodičia a nachádzajú v sebe schopnosti, o ktorých donedávna nemali tušenie. Avšak ani napriek všetkej tej láske, radosti a pocitu naplnenia nie sú zmyslom života. Mračte sa na tú obrazovku koľko chcete, rodičia, ale nie sú. Ak by to takto príroda nastavila, všetky naše existenčné problémy by sa vyriešili malým uzlíkom lásky a to by bolo až príliš jednoduché. Nehovoriac o tom, akí nešťastní by sme mohli ostať my, až tie decká raz vyrastú a vyberú sa za svojím vlastným šťastím. Ako môžeš existovať, ak ti zmysel života odíde? Nonsens, však? Jedno vylučuje druhé, preto nerobme z našich potomkov nutnosť naplniť nám život, pretože sme neschopní to spraviť sami.
Na zmysel života spravidla nemôžeme ukázať prstom. Nie je to vec, pocit, vlastnosť, ľudia okolo nás. Nie je to niečo, čo sme schopní si vôbec vybrať, pretože neovládame to, s akými predpokladmi prídeme na tento svet. Nemáme ani na končeku prsta možnosti na to, aby sme ovládali akési zmysly a snažili sa ich určovať len preto, pretože potrebujeme kvôli niečomu žiť. Nejaký blbec kdesi na internetoch napíše, že ráno dokáže vstať z postele len kvôli tomu, aby nakŕmil svoju mačku, ktorá je jeho zmyslom života a ty zrazu nadobudneš pocit menejcennosti? Človeče, prosím ťa. Mňa ráno donúti vstať z postele hlad a močový mechúr, dobre? To rozhodne nie sú veci, pre ktoré žijem.
Čo sa snažím povedať je, že zmysel života je spopularizovaná báchorka. Mrzí ma, že vám to musím povedať práve ja, ale žiadne spojenie planét a vesmíru sa nedeje. Prosto buďme vďační, že sme tu, že sme stále nažive a že môžeme objímať svojich milovaných. Že je niečo, čo nás baví, že sú tu tie maličké kúsky, ktoré raz samé vytvoria celok. Radosti ako deti, víťazstvo nad chorobou, kariérny úspech, dom, znovuzrodená iskra v umierajúcom vzťahu, priateľstvo s dlhoročným kamarátom a mnoho ďalšieho. Všetky tie veci nás denne zamestnávajú, dávajú nám pocit šťastia, keď ich nájdeme, i pocit smútku, keď ich stratíme. Akokoľvek sú nášmu srdcu drahé, dokážeme bez nich žiť. Pretože nie sú zmyslom nášho života, tým zmyslom je život sám.
O sto rokov neskôr nikto nebude vedieť, že tu bol niekto z nás. Bohužiaľ alebo vďakabohu, je to tak. Nie, Zuza, to ťa nemá priviesť k tomu, aby si si nafarbila vlasy na červeno, vytetovala na chrbát draka a susede vedľa konečne povedala, čo si myslíš o jej aksamitníkoch! Ešte počkaj, dočítaj to, preboha. Ide o to, že je úplne jedno, čo sa rozhodneš vo svojom živote urobiť, všetko bude dávať perfektný zmysel. Ten život sme dostali, je nesmierne vzácny a urazíme ho, ak si budeme nahovárať, že sme niečo spravili zle. A aj keby, no a? To všetko k tomu patrí, to všetko je prepojené, sme len ľudia, robíme chyby, na ktorých o nejaký čas nebude vôbec záležať.
Podstatné je, na čom záleží nám. Neutekajme k jednej pointe, lebo tá nás nikdy neuspokojí. Nájdime si každý deň novú, živšiu a tú svoju, nie tú, čo poradí kamarátka. Učme sa zo všedných chvíľ, skladajme si veci dokopy, milujme a vracajme naspäť všetko pekné, čo sa nám dostane. Prestaňme si do hlavy vkladať existenčný teror, ktorý existuje iba tam - v nás. A ešte na internetoch, ale vy nie ste piataci a ja nie som učiteľka informatiky, ktorá vám predstaví hrôzostrašné stránky online priestoru, počínajúc od úchylákov, takže toto rýchlo obídeme.
Tvoja existencia nepotrebuje určovať zmysel, pretože je zmyslom sama o sebe. Zapamätaj si to a vlož do toho svoju plnú dôveru. Verme a ďakujme, pretože raz príde deň, keď by sme veľmi chceli, no viac nebudeme môcť.
A to je presne ten fakt, ktorý si dnes potrebujeme všetci pripomenúť zo všetkého najviac.