AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z NIKDY NEKONČIACEJ PANDÉMIE

Už sú to neuveriteľné dva roky, od kedy nám pani Koronová vzala večierky, kiná, oslavy, slávnosti, možnosti lepšej práce, prácu, vyhliadky za hranicami Slovenska, vzdelanie a peniaze. Nebojácnosť, pokoj, čistú hlavu, malé i veľké radosti,  kvázi slobodu, zostatkový pozitívny názor na riadenie nášho štátu a zdravý rozum. 

 COVID-19 = osina v kufri 

,,A to čo za potvrdenie vám ešte treba? To mám ísť zasa k lekárovi? No ešte to, aby som ešte dostala nejakú tú koronu," kričí po mne postaršia pani. Vzdychám, po tisíci raz jej vysvetľujem, že to inak nejde, potvrdenie potrebujem, bez toho nevyriešime nič. V tenkom svetríku som asi pred minútou ochotne vyšla von, aby som sa jej spýtala, ako jej môžem poradiť, nakoľko sú platné isté opatrenia a viac ako jedného zákazníka nemôžeme pustiť dnu. Vonku na mňa čaká chladné novembrové počasie a jedna nebojácna, veľmi priebojná teta. ,,A to čo tam toľko robíte? Operujete? Ten pán tam sedí už hodinu!" rozťahuje rukami. ,,Ja tu s vami na chodníku nebudem riešiť nič, ako cigáni. Ja počkám," bojovne si na hrudi prekríži ruky. Zasa jej vysvetľujem, že sa pán ešte zdrží, nejde všetko tak rýchlo, nech mi dá občiansky, vybavím to a len sa mi príde podpísať. Teta posmešne prchká, žilu na čele má zasa o niečo väčšiu. ,,Jeden zákazník! Veď to máte veľké, prečo nemôžem ísť dnu?" Ukazujem jej papier na dverách, za opatrenia nemôžeme, pokuty od hygieny platiť nebudeme. Zasa frfle, na to ja už, slušne povedané, nasratá zatváram dvere a vraciam sa k počítaču. Ďalšiu pol hodinu počúvam, čo tam ten robí a hentá nerobí nič. Prudké dýchanie na už beztak špinavý výklad, vražedné pohľady a nadávanie. 

A premýšľam. Je to už nejaký ten piatok, rady sú dlhšie, ľudia podráždení a nervózni, neistota väčšia. Každý je znechutený, unavený, chce žiť normálne. Kamarát kričí, že média zveličujú a očkovanie neprichádza do úvahy, druhý mu ťuká po čele, veď vakcína je jediné riešenie. Nakazení pribúdajú, zdravotníci sú unavení, politici nerozhodní, názory čoraz odlišnejšie. Ľudia strácajú nervy, zdravé myslenie, ľudskosť a seba. Celý tento kolotoč, kedy si každý z nás príde ako v klietke pre škrečka, je v zásade únavný. Z časti rozumiem rozhorčeniu zákazníčky pred dverami, napadá ma ale otázka; načo je dobrý ten teáter okolo? Kto jej a aj iným dovoľuje vybíjať si zlosť na predavačkách, policajtoch, čašníkoch, učiteľoch iba preto, lebo sú frustrovaní? Nervózne postávať a prešľapovať z nohy na nohu a nadávať, lebo tie vaše výmysly.

Naše výmysly! 

Zasa premýšľam. Čo už tí ľudia úplne šalejú? A veru šalejú. Ukazujú na seba prstami navzájom a majú potrebu niekoho obviniť z toho, že musia čakať v rade. Sťažujú si to tým, že obviňujú nevinných. A nadávajú. A všetko je zlé. A zasa raz si to odnáša ten, koho majú práve po ruke - úplne nevinný človek. 

Je tu situácia. Tú má každý z nás. Tak ako sa cítiš ty, cítim sa aj ja. Niekto to má horšie, iný lepšie. Ale všetci sme v tom. Nikomu z nás nikto nedal právo atakovať a ubíjať ľudí, ktorých máme na muške. Sťažovať sa, ochkať, nadávať a tváriť sa, že sa svet rúca, pretože to tak nie je. Ak naši dedovia zvládli vojnu, my zvládneme toto. Ak zvládneme toto, zvládneme všetko. Ak neprídeme o rozum, slušnosť a nádej, bude to fajn. Štandardne, keď je niečo zle, snažíme sa o nápravu - nie o celkovú likvidáciu s bočnými škodami. Preto neubíjajme seba a spoločnosť vnútornou frustráciou, skúsme si vzájomne pomáhať. Hoci len použitím rozumiem namiesto to fakt, v poriadku namiesto to nemyslíš vážne. Hoci len malý a povzbudivý úsmev. 

To potom o pár hodín neskôr vnútri menujem všetkých svätých, keď stojím pred Kauflandom, kde je rada, akoby rozdávali tovar zadarmo. Malý, povzbudivý úsmev sa mi pod respirátorom rozhodne nečrtá. Dusím sa od zlosti, keď sa na mňa zozadu lepí vozík netrpezlivého občana, ktorý si myslí, že nás takto pretlačí dnu. Všetku zlosť ale potlačím v momente, keď vidím pri dverách stáť bezmocného sbs-kára, ktorý počúva od ľudí to isté, čo ja prednedávnom. Samé výmysly, nahnevané pohľady a jeden postarší pán, ktorý za nič nemôže. 

Podobne tak, ako za nič nemôže nedočkavý pán za mnou. Aj nahnevaná zákazníčka, ktorá sa ochorenia u lekára bojí, inde už nie. Podobne ako ty a ja. 

Buďme na seba milí.
A ohľaduplní.
Prosím.