AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z HRÔZ MINULÝCH AJ BUDÚCICH 

Prechádzanie si rôznymi fázami života výrazne ovplyvňuje to, akí sme dnes. Nepoviem nič nové, keď napíšem, že sme pretváraní pomocou skúseností, ktoré nás v predošlých rokoch stretli, no aj tými, ktoré by sme chceli, aby prišli. Ako je to ale vlastne s tým, že si máme z minulosti brať iba tie dobré veci, na tie zlé zabúdať, orientovať sa na to, čo príde, hľadieť do budúcna, ako sa dá začať odznova, existuje vôbec nejaká pomyselná hranica medzi budúcim a minulým, a ako sa z toho všetkého nezblázniť? 

veľký strach, zdesenie, strašná vec, hrozné udalosti 

Že sa v našich životoch toľko omieľa minulosť nie je nič zlé. Je fajn zastaviť sa, spomenúť si na veci, ktoré nám dopomohli vnímať svet tak, ako ho vnímame dnes. Avšak žiť v spomienkach, či už dobrých alebo zlých, je podprahové zabíjanie času. Že sa v našich životoch toľko omieľa budúcnosť tiež nie je nič zlé. Je fajn zastaviť sa, pozrieť dopredu a túžiť po niečom, mať istý cieľ. Avšak žiť v tom čo bude a ako to bude, nuž, veď vieš - podprahové zabíjanie času. 

Hrôzy minulé si skús predstaviť ako malú kotvu, ktorá tvojej lodi nedovolí plávať ďalej. Kotva viac menej patrí tebe, drží sa  pevného prístavu stoj čo stoj, lebo čosi, hocičo, necháva v nej ten hrejivý pocit starých dobrých čias. Nielen to zlé, aj to dobré. Staré lásky, staré priateľstvá, staré zážitky, dni plné úsmevných spomienok, či bolesť zo straty, zlomené srdce, blbé zamestnanie, nešťastie viacrozmerných veľkostí. Každý si v tom nájde to svoje, k čomu si ulieta, kvôli čomu nedokáže svojou kotvou pohnúť. Všetky tieto veci, ktorých sa držíš, avšak ostávajú za tebou, na mieste, kde by mali ostať. Prečo? Nuž preto, že ich nedokážeš zmeniť. Nemôžeš naspäť zobrať slová, ktoré boli povedané, čas, ktorý už utiekol, deň, ktorý bol prežitý, cit, ktorý ochabol, zážitok, pretože je spomienkou. To všetko nie je dôvod na plač a zármutok, to všetko je čas, ktorý ti nik nevezme, no tiež nedá späť. Čo sa stalo, stalo sa - nechaj to ležať tam, kde to ležať má a nevláč na sebe ťarchu dní, ktoré sa nesú v minulom čase. Nepodstatné zapadne prachom rovnako tak, ako stará kniha, ktorú sa už štvrtý rok chystáš prečítať, a podstatné sa ti už stalo. Vyformovalo ťa to do takej podoby, v akej tu stojíš dnes. 

Hrôzy budúce sú nielen naše, no sčasti patria aj prostrediu, v ktorom sme. Ich podoba je dvojaká, dominantnejšia je tá primárna, teda strach z toho, čo príde. Častejšie sa však strachuje naša rodina, priatelia a blízki, a to do takej úrovne, že strach prenesú aj na nás. V mladom veku sú to dobré známky a vzdelanie, po puberte usporiadanie si života tak, ako sa patrí (!), napokon strach z financií, skorého platenia účtov, dobrej výchovy detí, až po strach, čo s tými deťmi bude. Sekundárna podoba je radosť z toho, čo chceme, aby prišlo. Prežívanie cez týždeň, žitie cez víkend, prežívanie cez pracovné dni, žitie cez dovolenku, prežívanie cez ťažké dni, žitie cez tie dobré. Čakanie na piatok, čakanie na kávu so známym, čakanie na telefonát, čakanie na ďalší výlet, čakanie na to, až bude dobre a až bude čas. Sú to rôznorodé vyhliadky do budúcna, na ktoré čakáme, prežívame, a až prídu, máme pocit, že až vtedy je to hej! Žiť v strachu z nepoznanej alebo z očakávanej budúcnosti je ubíjanie samého seba, a aj času, ktorý nám bol daný. Nielen že nás niečo podobné vyčerpáva, no mylne si nahovárame, že bude lepšie, bude inak, aj keď nemusí byť. Potom sú pre nás minulé dni staré dobré časy, a tie budúce, dni, keď bude lepšie. 

Takže to bolo, to bude a to je? Kde sme nechali niečo také? 

Prítomný okamih a žitie tým, čo prežívame práve teraz, je pre mnohých klišé, no v skutočnosti ide o jeden z najľahších prístupov v živote. Minulé nezmeníš, budúce neovplyvníš, tak prečo tomu venovať zbytočne veľa času a energie? V niektorých svojich článkoch som už apelovala na to, aký vzácny je čas, ktorý nám je na tomto svete daný. Vzácny preto, lebo je obmedzený, a až minieme jeden, podobný nám viac nedá nikto. Prečo sa zaujímame o včerajšok, o zajtrajšok a dnešok nám je ľahostajný? Prečo si v spoločnosti vytvárame takýto konštrukt a tlačíme doňho ako seba, tak aj ostatných? 

Ži a rob rozhodnutia teraz. Usmej sa teraz, pretože zajtra na to možno nebudeš mať náladu. Choď sa prejsť teraz, pretože je dnes pekne, zajtra nemusí byť. Uvar si načo máš chuť teraz, lebo včera na to nebol čas. Povedz ľuďom, že ich máš rád (alebo ich pošli do riti, podľa preferencií), pretože si to doteraz neurobil. Urob to teraz. Ži tým, čo ti je ponúknuté v prítomnom okamihu, bez toho, aby si so sebou niesol hrôzy minulé a budúce. Na ničom z toho totižto nezáleží. 

Včerajšok si nemusíš pamätať a zajtrajšok nemusí prísť. Všetko čo máš je dnešok, preto s nim nalož tak, ako to uznáš za vhodné. Neľutuj sa tým, že si sa zle nadýchol včera, či nepovzbudzuj tým, že to zajtra dokážeš lepšie. Pripomeň si, že niečo také dokážeš dnes - ako dýchať, tak užiť si to.