AKO SA NEZBLÁZNIŤ, KEĎ OSTANEME SKLAMANÍ 

Rodičia, starí rodičia, učitelia - všetci nás od malička upozorňovali na to, aké je vzdelanie dôležité. Učiť sa vzorce a gramatiku nám malo zaručiť slušné zamestnanie, kde ale bola príprava, ktorá by nám zaručila spokojný život? Mal vtedy niekto z nich vzorec, ktorý by nám pomohol pochopiť, prečo veci môžu a nemusia vyjsť? Snáď by nás vtedajší dospeláci dokázali pripraviť a naučiť aj to, ako sa zotaviť zo smútku, keď nás sklame kamarát, rodina, minutie brány, deň, či zle stuhnutá poleva na koláči. 

 pocit duševného rozladenia, rozčarovania zo zmarenia nejakých nádej

,,Tak už sa so mnou budeš rozprávať?" 

,,Neviem..." 

,,Hovorí sa to ťažko?" pousmiala sa. 

,,Neviem nájsť tie správne slová," povzdychlo si. 

,,Nemusia byť správne. Iba rozprávaj." 

Ubolený výraz tváre a sklenené oči sa do nej zabodli. ,,Nebudeš sa smiať?" 

,,Prečo?" 

,,Dnes to tak robí každý. Veľa sa smejú a málo počúvajú." 

,,Tak hovor. Kde to bolí?" 

,,Tu," pritislo si malú rúčku na hruď. 

,,Tam to bolí vždy, keď sme smutní. Je to normálne." 

,,Je normálne, že nás smútok bolí?" 

Prikývla. ,,Daň za pekné časy." 

,,Tak to potom viac nechcem byť šťastná." 

,,Šťastie je najkrajšia vec v živote. Iba hlupák by sa jej vzdal." 

,,Ale keď šťastie zmizne, všetko bolí!" 

,,Presne tak. Aby sme si viac dokázali vážiť čas, keď nás nič nebolí." 

,,Nerozumiem ti," povzdychlo a uhlo pohľadom. 

,,Vysvetli mi, čo sa deje."

,,Myslela som, že je to dobré. Pozri sa na to. Je to hrozné." 

,,Nepáči sa ti to?" 

Žalostný pohľad odpovedal za pery, ktoré ostali bez pohybu. 

,,Si sklamaná zo seba?" 

,,Nie, to nie." 

,,Sklamaná z toho, že farby prechádzajú cez čiary?" 

,,Asi hej..." 

,,Alebo si sklamaná z toho, že si to chcela urobiť inak a výsledok sa líši od tvojej predstavy?" 

,,Možno." 

,,Alebo vopred sklamaná z toho, čo ti na to poviem ja?" 

,,Aj to," sklopilo pohľad. 

,,Takže je to všetko v tvojej hlave. Si sklamaná, lebo nie si otvorená sama k sebe." 

,,Otvorená?" nechápavo zopakovalo tichým hláskom. 

,,Musíš si vedieť pripustiť, že ťa to na konci nemusí, no môže potešiť. A byť pripravená na obidva závery, rozumieš mi? Pozri sa," biely papier si posunula bližšie k sebe, ,,veľmi sa mi to páči. Povedz mi, čo malo byť inak?" 

,,Možno farba tej strechy. A viac stromov." 

,,A je to až také zlé, ak to nie je tak?" 

Chvíľka ticha ponúkala svoju odpoveď: ,,Nie, to nie je." 

,,No vidíš. Celé to sklamanie prichádza iba z toho, že si na seba veľmi prísna, maličká. Existuje veľa možností, akými sa všetko môže uberať. Nevadí, ak sa farba dostane cez čiaru." 

,,Naozaj?" 

,,Naozaj. Ak sa ti nedarí, nesmieš na to tlačiť, práve naopak - povoľ. Tlačiť na veci znamená, že sa z toho vytratil cit. Bez citov budeš potom takto smutná."

,,A sklamaná," pozrela na ňu spod hnedkastej ofiny tvár, jemne podobná tej jej. 

,,A to všetko je v poriadku. Sklamanie ťa naučí, že to nabudúce urobíš inak." 

,,S citom?"

Žena sa pousmiala. ,,Áno. S citom a nechaj, nech to voľne plynie. Až to budeš kresliť nabudúce, môže mať domček aj modrú strechu. Čo povieš?" 

,,Čo ja viem," zamrmlalo dievčatko. 

,,Prečo to nevyskúšaš viackrát? A rôznymi spôsobmi? Tie nepekné výkresy vyhodíme do koša, tie pekné si nalepíš na stenu. Budú ti pripomínať, že jedna vec môže mať aj viacero podôb a stále to môže byť v úplnom poriadku. A ty budeš pripravená nielen na ten dobrý, no aj zlý výsledok." 

,,A čo ak by som si tam nalepila aj tie, ktoré sú škaredé?" začalo prosíkať mamu.  

,,Nebudeš sklamaná z toho, že ti to nevyšlo?" venovala jej prekvapený pohľad žena.  

,,Možno áno, ale budú mi pripomínať, že som neostala smutná a nakreslila to odznova. A že to stálo zato," spokojne myklo plieckami dievčatko.