NA ZDRAVIE, 8. MAREC!
My nie sme muži a toto nie je žiadna mocenská vojna - boj medzi ženami nie je potrebný.
žena, matka, sestra, dcéra, manželka, priateľka, gazdiná, superhrdinka
Medzinárodný deň žien nie je sviatkom, ktorý by náhodne vypĺňal políčko v kalendári. Jeho história je dlhá, komplikovaná a plná bojov za dosiahnutie rovnoprávnosti, práva na vzdelanie, volebného práva a rovnosti v odmeňovaní a ľudských práv žien. V polovici 19. storočia sa v uliciach New Yorku konali protesty zamestnankýň tovární, ktoré sa snažili o vybojovanie lepších pracovných podmienok. Aj keď sa tento deň po prvý raz oslavoval 28. februára 1909 v USA, zrealizovanie sviatku pripadlo na 8. marec, na počesť 40 000 textilných krajčírok, ktoré sa bili za vyššie mzdy a zrušenie desaťhodinového pracovného času. V roku 1911 v továrni Triangle Shitwaist Factory v NYC vznikol požiar a pre zlé pracovné podmienky pripravil o život 123 žien. Od roku 1911 MDŽ oslavovalo Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, šesť rokov na to aj Petrohrad, Československo v roku 1921. Počas druhej svetovej vojny bol sviatok zrušený, no po jej skončení ho zaviedli naspäť.
Samozrejmosťou nie je ani to, že sa dnes môže Petra Vlhová postaviť na lyže a zísť slalom v Jasnej. Spočiatku bol šport považovaný za mužskú aktivitu, niečo, čo patrilo výhradne mužom. V stredoveku bolo ženské telo pre svoju "slabšiu biologickú výbavu" diskriminované, "odvážny" športový odev v 19. storočí vzbudzoval skôr údiv než obdiv, ba dokonca pohoršenie. Šport mal ženám spôsobovať možnú neplodnosť a všeobecne zlé pôsobenie na ženský organizmus. Prvé Ženské svetové hry (Ženské olympijské hry) sa konali v roku 1922 v Paríži, zúčastnilo sa ich päť krajín, medzi nimi aj Československo.
Podobne to bolo aj s volebným právom. V roku 1893 mali ženy právo voliť ako jediné na svete na Novom Zélande. Ženy boli diskriminované, považované za "menej hodné" slova, politických záujmov či vyslovenia názorov. Kdežto muži prirodzene implikovali možnosťou rozhodovať a vyjadrovať sa k veciam v tejto sfére, nežnejšie pohlavie to malo ťažšie. Rok po pridelení ženám právo voliť, Nový Zéland nasledovalo aj Fínsko, ktoré toto právo zaviedlo 7. marca 1906. Počas prvej svetovej vojny sa k nim pridalo aj Rusko, Československo (r. 1916), USA, Kanada, po jej skončení Francúzsko a Taliansko. V Bahrajne (moslimská krajina Perzského zálivu) po prvý raz ženy volili v máji 2002, v Spojených arabských emirátoch sa ženy volebného procesu nezúčastňujú.
Ak sa spoločne pozrieme na tieto fakty, zhodneme sa na tom, že ženské pohlavie si muselo prejsť niekoľkými storočiami, aby mu boli umožnené viaceré základné práva. Aj dnes, v roku 2020 majú niektorí pocit, že o nás, našich činoch, povinnostiach a túžbach, môžu rozhodovať. Musíme bojovať za právo rozhodovať o vlastnom tele, aj keď to ako jediné na tomto svete dokáže priniesť nový život. Musíme bojovať za to, aby sme mohli odhaliť jeho časť bez toho, aby sme boli vnímané ako sexuálny objekt. Musíme byť prirodzene krásne, štíhle so správnymi proporciami, predpísaným správaním, inteligentné a vtipné, s maximálne jedným sexuálnym partnerom, pripravené na manželstvo, v ktorom by sme mali kmitať na 100%.
Spoločnosť bez nás nedokáže fungovať, a aj napriek tomu, že jej dávame tak veľa, snaží sa nám zobrať slobodnú vôľu, samostatnosť a nezávislosť. Omyl sa však stavia na omyle a dnes, kedy ja môžem písať tieto riadky bez zbytočného prebíjania sa a ty môžeš robiť čokoľvek čo len chceš, nemusíme sa nikomu prispôsobovať. Čo to znamená?
Moja hodnota ostáva rovnaká a nezmenená nech robím čokoľvem. Môžem vyjadriť svoj názor k politickému dianiu, môžem ísť športovať a nebyť komentovaná. Môžem si založiť rodinu a venovať svoj čas výhradne im, vypekaním a varením. Môžem byť karieristka, pracovať na veciach, ktoré ma bavia a nenosiť titul mama. Môžem robiť čokoľvek bez toho, aby som bola kritizovaná a odcudzovaná spoločnosťou a tými, ktorí zastali v roku 1911. Môžem byť bláznivo zamilovaná a tráviť čas po boku zbožňovaného muža, alebo môžem byť úplne sama, šťastná a sebestačná.
To všetko môžem ja a to všetko môžeme my všetky. Stará či mladá, blondína či rusovláska, vysoká či nízka. Nie je tu dôvod na to, aby sme medzi sebou súperili a predbehovali sa. Nebojujeme za právo slova od 19. storočia preto, aby sme boli štipľavé jedna k druhej, ale preto, aby nás počuli tí, ktorí sú dnes natoľko odvážni tvrdiť, že o znásilnenie si žiada žena sama.
Síce je takých ľudí na svete stále dosť a my pred sebou ešte stále máme dlhú cestu, dnes pripíjam na nás - na zdravie všetkých silných a emancipovaných žien, ktoré sa podporujú navzájom. Na zdravie ženám, ktoré sú ochotné bojovať za mňa, za teba, za naše dcéry a ďalšie budúce pokolenia, ktoré prídu po nás. Nech sa im tu vďaka nám o pár rokov žije lepšie presne tak, ako sa nám dnes žije lepšie vďaka krajčírkam, ktoré kedysi zaplnili newyorské ulice, lebo to máme všetky spoločné - sme bojovnice. Musíme byť. Pokiaľ máš pocit, že ešte stále nie si dostatočne silná na to, aby si sa ozvala a povedala stop tam, kde to potrebuješ, neboj sa. Poviem to za teba ja.
Pretože sme v tom všetky spolu. Ruka v ruke, na jednej lodi.
Na zdravie!